Stred 2004

Na cestu som vyrazil až po tretej hodine popoludní. Prvé kilometre mi ubiehali v pohode, slniečko pekne svietilo, vetrík nefúkal, proste balada. Otravovali ma len autá, ktoré neustále frčali okolo. Preto som v Hôrke zišiel z hlavnej cesty a namieril si to do Slovenského raja. Autá razom z cesty zmizli. Mal som ju celú pre seba. Minul som Podlesok, miesto, kde som mal prvé rande so svojou poslednou láskou, miesto, kde som zažil veľa pekných chvíľ. Pri spomienkach na zážitky zo Slovenského raja mi cesta rýchlo ubiehala. Ani som sa nenazdal a bol som na kopci. Hore som sa priobliekol, lebo ako slnko zapadlo, tak sa citeľne ochladilo. Počas zjazdu som sa obzeral, či nenájdem nejaké vhodné miesto na prespanie. Nenašiel som. Rýchlo som sa musel rozhodnúť, či ísť na hlavnej ceste doľava alebo doprava. Pamätal som si s minuloročných cyklistík, že vľavo asi po 10 km je rozbúraný dom a vpravo po 25 km chatka druhej triedy. Rozhodol som sa pre chatku. Keďže dnes som bol na mieste kde som mal prvé rande s bývalou, tak spať budem na mieste, kde som s dievčinou, s ktorou to rande bolo, spal prvýkrát von v prírode. Dozadu na cyklovak som primontoval svetlo, aby ma v tme autá videli a pokračoval som ďalej. Sem-tam som na cestu nevidel keď šlo nejaké auto oproti a oslepilo ma, no našťastie som zostal na nej. V Červenej skale som odbočil na poľnú cestu smerom do lesa. To už bola úplná tma. Pokiaľ boli okolo lúky, dalo sa ísť pomerne rýchlo, no keď začal byť hustý les a nevidel som si na koniec nosa, musel som rapídne spomaliť. Šiel som iba podľa intuície. Myslel som si: „Pokiaľ do niečoho nenarazíš, stále si na ceste.“ Veľmi mi to pripomínalo minulý rok. Tma, tá istá cesta, v rámci možností sa ponáhľam. Pred rokom som šiel za svojim srdcom. Videl som ju tam, čaká ma. Tá polhodina cesty bola úžasná. Bol som späť v minulosti... . Je veľa takýchto miest, kde sa cítim absolútne šťastný. Keď som na tých miestach, vráti ma to späť do minulosti a všetko prežívam znova. Je fajn, že sú také miesta. Keď som dorazil ku chalúpke, ocitol som sa v prítomnosti. Nik tam nebol, nik ma nečakal. Rozložil som si ohník, aby som sa necítil tak sám, aby som mal teplo, svetlo a hlavne, aby jeho praskot prehlušil okolité lesné zvuky. Musím priznať, že mi trochu naháňali strach. Vidno, že som už dlhšie nebol sám v lese. Pri ohníku som sa najedol a cez mobil pokecal so zopár ľuďmi. Potom som sa uložil do chalúpky spať. Noc to bola rušná. Myši boli veľmi drzé prechádzali sa hore, dole a stále ma budili. Nedali si povedať, aby už boli ticho. Nakoniec som zaspal, ale nad ránom ma zobudila zima. Mal som ešte jednu vrstvu oblečenia v cyklovaku, no nechcelo sa mi obliekať, tak som sa krčil v spacáku a čakal, pokiaľ vyjde slnko.

Keď vyšlo vstal som, najedol sa a vydal sa na ďaľsiu cestu. Čudoval som sa, že som včera nevbehol do nejakej jamy, keď som tadiaľ včera v noci šiel. Z Červenej Skaly do Brezna šla cesta mierne dole kopcom, baladička. Slniečko pekne pripekalo. V Brezne v reštike, keď som obedoval, sa na mňa usmievalo jedno sympatické dievča. Prihovoriť sa, neprihovoriť? Neprihovoril som sa, iba som opätoval úsmevy. Za Breznom som odbočil trochu z cesty a po fajnom obede som si na slniečku poležal a popritom písal denník. Príjemné slnečné lúče ma ukolísali do ľahkého spánku. Vidno, že som sa v noci dobre nevyspal. O 15.hodine som vyrazil na ďalšiu púť. Slniečko stále pekne hrialo. Keď som bol pred Banskou Bystricou, slnko už bolo dosť nízko. Zašiel som na najbližšiu benzínku a pozrel do mapy, kadiaľ ďalej. Som v polovici cesty, bolo by potrebné otočiť bicykel smerom domov. Nechcel som ísť cez Donovaly. Minulý rok som tadiaľ šiel a dalo mi to riadne zabrať. V mape som objavil cestu do Turčianskych Teplíc. Výborne, cesta ide cez les. Tam určite nájdem aj nejaký nocľah. V Bystrici som dokúpil potraviny a ponáhľal sa ďalej. Nechcel som hľadať nocľah potme, lebo ten les, cez ktorý pôjdem, vôbec nepoznám. No bohužiaľ v tomto ročnom období sa stmieva veľmi rýchlo. Keď som došiel do Harmanca, bola už tma. Na najbližšej ceste som odbočil do lesa. Po 10 minútach šlapania do kopca som našiel prístrešok, malo to iba strechu, tak som pokračoval ďalej. Však možno nájdem niečo lepšie. Keď som po 15 minútach usilovného šliapana do kopca nič neobjavil, vrátil som sa späť do prístrešku a začal sa vybalovať pri svetle baterky. Zrazu zhasla. No fajn. V lese bez svetla sa mi bude ťažko zháňať drevo na oheň. Svetlo z mobilu, nožík, alobal z fidorky, trochu šikovnosti a pokazený kontakt sa mi podarilo opraviť. Nazbieral som si drevo, šiel po vodu do blízkeho potoka, najedol sa a ľahol si. Tentokrát som si obliekol všetko, čo som mal aby som ráno nemrzol. Pri svetle sviečky som písal denník. Popri tom som si všimol, že sa okolo hemží veľa pavúkov rôznej veľkosti a druhu. Najskôr som ich od seba odhadzoval, no po čase som rezignoval. Boli v presile. Však nech si lezú. Ja som tu len na návšteve, tak sa k nim budem správať slušne. Hlavne, že sú ticho.

Zas mi nebolo súdené spať až do rána. Nad ránom som sa zobudil na začínajúcu búrku. Chvíľu som sa pomedzi stromy pozeral na to nebeské divadlo, no po krátkom čase som opäť zaspal. Zobudil som sa, keď už bolo vidno. Stále pršalo. Chvíľami slabšie, chvíľami silnejšie, až do obeda. Počas čakania na lepšie počasie som pojedol všetky zásoby, čo som mal a ešte si trochu pospal. Takto odpočinutý som vyrazil na ďalšiu cestu. Trochu zjazd do Harmanca, no a potom dlhý strmý kopec na -kopec. Počas výstupu som sa sem-tam zastavila kochal sa nádherným pohľadom na pestrofarebný les. Jeseň, to je veľká umelkyňa. Na vrchole som si všimol, že mám krivo päťkoliečko. Čiastočne som strhol závit. To nie je dobré. Kto vie, ako dlho to vydrží držať pohromade. Na nasledujúci zjazd som na seba nahodil všetko, čo som mal, no aj tak som mrzol. Včera o takomto čase som sa polonahý vyvaľoval na lúke a dnes naobliekaný mrznem. Zohriať som sa šiel do motorestu. Von bolo zamračené, zima a fúkal silný vietor. Dal som si dva obedy, aby som bol čím dlhšie v teple. S jedením som sa neponáhľal. Cesta do Martina sa mi zdala večná. Fúkal silný protivietor, bola zima, retiazka sa mi kvôli vykrivenému ozubeniu samovoľne prehadzovala a nad hlavou mi viseli ťažké mraky. Počas cesty som pozorne sledoval okolie, aby som vedel, kam mám ísť, keď začne pršať. Našťastie nezačalo. V Martine som zmenil smer cesty na východ, takže vietor už nefúkal oproti, ale zboku. Začalo sa stmievať a lesy s s možnými prístreškami boli ďaleko. Okolo cesty boli stohy slamy postavené do tvaru písmena A. Preskúmal som ich, no nezdali sa mi veľmi odolné voči dažďu. Nastala tma a ja som bol stále na bicykli. Viditeľnosť do 50 metrov. Takto si strechu nad hlavou nenájdem. Rozhodol som sa, že pôjdem do najbližšieho penziónu. Ešte 10 kilometrov a ubytoval som sa v rodinnom dome. Najedol som sa, osprchoval a ľahol do postele. Mal som sám pre seba dve postele. Prvýkrát počas celej cesty som začal premýšľať o spoločnosti. Nebolo by zlé, keby tu teraz niekto so mnou bol, niekto nežného pohlavia. Aby mi nebolo až tak otupno, napísal som SMS osôbke blízkej môjmu srdcu a šiel spať.

Aj keď noc v posteli bola príjemná, nebol to ten správny zážitok. Ráno som sa najedol, zaplatil domácej a pokračoval ďalej v ceste. Počasie bolo studené so silným protivetrom, zadné ozubenie stále štrajkovalo. Sem-tam som mal pocit, že sa koliečko v závite pretočilo. Do Ružomberku to bolo 30 km. Tam som sa rozhodol, že ďalej pôjdem vlakom. Nebudem riskovať, že sa mi bicykel úplne pokazí. A mal som dosť už aj tej zimy. Vlak ma odviezol do Tatranskej Štrby. Ešte trochu na bicykli a som doma.

Bol to pekný výlet. Prvé dva dni boli pekné a teplé. Slniečko svietilo, bol som plný sily. Druhé dva dni bola zima, fúkal protivietor, pokazil sa bicykel. To sa už šlo horšie. Ale som rád, že som si našiel čas. Takže o rok zas.

P.S. Po týždni som sadol na bicykel a po 5 km sa mi zadné ozubenie odtrhlo. Takže moje rozhodnutie ísť vlakom bolo správne.