Východ 2002

Na cestu vyrážam až o 16:00, Potreboval som sa vyspať, lebo do rána som bol na svadbe. Nemôžem ísť nevyspatý na takú dlhú púť. Takže až o 16:00 začínam usilovne šliapať do pedálov. Na prvom úseku cesty malé sklamanie. Oproti obvyklej rýchlosti 40km/h, ktorou tu vždy idem, sunie sa môj bicykel len rýchloťou 30km/h, lebo fúka mierny protivietor. Práve teraz musí fúkať na západ. Tento úsek je totiž známy svojími východnými vetrami. No privykám si. Veď to mohlo byť aj horšie. Po pravej strane míňam Slovenský raj, nad ktorým zúri búrka. Zopár kvapiek sa ušlo aj mne. ale to nestojí za reč. Rýchlym tempom napredujem ďalej. V Spišskom Hrušove, v poriadnom kopci, ma predbehuje nejaký borec. Takže to moje tempo nie je až také rýchle, ako som si myslel. Ale ísť na ľahko, alebo v plnej zbroji, je dosť veľký rozdiel. Na kopci si dávam pauzu. Zbaštil som celý makovník a napísal správu milej. Som približne v polovici cesty a moja priemerná rýcholosť je 27,2km/h. To je výborné. V nasledujúcom zjazde strácam spacák. Zistil som to až dole. To je smola. Dúfam, že nebudem musieť vyšliapať celý kopec naspäť. Našťastie to nebolo nutné. Po 500m ho vidím. Ale aké bolo moje prekvapenie, keď som ho zbadal v rukách ženy, ktorá si ho niesla do auta. Pískaním naznačujem, že ten spacák má majiteľa. Pohla sa smerom ku mne. Keď mi ho podávala, ospravedlňovala sa so slovami, že ma nebolo vidno, a že aj tak by tam dlho nevydržal, lebo neďaleko je rómska osada. Pripevňujem si spacák a poriadne ho priťahujem. Až tak silno, že som otrhol putko na cyklovaku. Aj tak som už chcel cyklovak pozašívať, má už dosť rán a teraz mám na to ďalší dôvod. Ďalší úsek cesty lemujú rómsky občania, ktorí ponúkajú čerstvo natrhané hríby. Ďakujem, neprosím. Načo by mi boli. Záverečný úsek cesty ma vysiľuje. Neustále stúpania a klesania, no a na koniec 2km stupák. Som v cieli. Prišiel som akurát na vyhodnocovanie a odovzdávanie cien športového dňa v detskom tábore. Kamoši mi pridelili izbu. Najedol som sa, vykúpal v Thurzove. Voda bola príjemná, osviežujúca a plná rakov. Toľko rakov po kope som ešte nevidel. Z jedného miesta na brehu som ich napočítal 18. Po takomto fajnovom kúpeli som sa ešte zúčastnil kultúrneho programu. Miss a missák tábora a pospomínal na zlaté detské časi. Pred spaním ešte posedenie pri vínku v kruhu priateľov a pekný deň bol za mnou.

Keď som sa zobudil bol už celý tábor dávno na nohách. Ja som zostal zamknutý sám v budove. Niežeby to bol problém dostať sa von, ale pre istotu som sa o to ani nepokúsil a leňošil sladko ďalej až do obeda. Mal som dosť času porozmýšľať, kam ďalej. Plán bol takýto. Ďalšia noc v Revúcej, kde býva môj spolužiak, alebo prípadne niekde v okolý, keď nebude doma. Potom noc v Čiernom Balogu vo Vydrovskom Tábore, kde mám ďalších kamošov. No človek mieni, osud mení. Cesta sa nakoniec odklonila viac na juh. O jednej popoludní vyrážam. Časť cesty, ktorú mám dnes podľa plánu absolvovať, poznám už z akcie VÝCHOD 99. takže viem, že na začiatku bude mierne stúpanie, ktoré bude stále strmšie a strmšie, až vyvrcholí poriadnym kopčiskom, kde som pred troma rokmi niektoré úseky tlačil. Po 30km celkom pohodovej jazdy zastavujem pred Úhornou pri vodnej nádrži, kde som sa pred tromi rokmi s Ondrejem okúpal. Dnes si len oplachujem tvár a pokračujem ďalej, lebo nado mnou sa podozrivo zatiahlo. Možno tomu ujdem. Neušiel som. Na konci Uhornej sa spustili prvé kvapky. Otáčam bicykel a vraciam sa na začiatok dediny, kde som si všimol autobusovú zástavku. Zatiaľ čo výdatne pršalo, som si zdriemol a najedol sa. Pokúšal som sa písať SMS, no tak ako na Turzove, ani tu nebola sieť. Dážď mi zabezpečil hodinu a pol prestávky. Do toho najstrmšieho kopca som vyrazil oddýchnutý. Síce som sa riadne zapotil, ale ani raz som nezosadol a netlačil. Na vrchu som sa teplejšie obliekol, lebo som vedel, že ma čaká dlhý 10km zjazd do Krásnohorského Podhradia. Ako vždy, aj teraz ma takýto dlhý zjazd unavil. Poriadne som v ňom zdrevenel. Aj keď cesta do Rožňavy bola ľahká, takmer rovinka, išlo so mi akosi ťažko. V Rožňave som opustil už skôr poznanú cestu a vydal sa do oblastí pre môj bicykel nezmámych. Smer Jelšava. Zatiaľ som sa ešte stále držal plánu. Nasledujúci úsek bol najťažší z celého dňa. Neustále stiedanie krátkych, 200m strmých, stúpaní a klesaní. Po 10km som mal toho dosť. Potreboval som si oddýchnuť. Zastal som v dedine Honce, v krčme, kde som si dal kalorickú bombu - pivo a čokoládu. Keďže deň sa pomaly končil, Revúca bola bližšie a bližšie, a ja som bol už dosť unavený, zavolal som Cingymu, kamarátovi z Revúcej, či je doma. Nik nezdvihol. Asi nie je doma takže sa môžem pomaly obzerať po náhradnom nocľahu. Celkom mi to vyhovovalo, lebo ako som spomínal, mal som toho už dosť. No ešte predtým ako som odchádzal z krčmi, som znovu zavolal. Nezdvihol to Cingy, ale jeho kamoš. Sú s celou partiou v Tornali, a že mám za nimi prísť. Mrkol som do mapy a zistil, že by som to ešte do noci mohol stihnúť. Je to kilometricky síce ďalej ako do Revúcej, no len o kúsok. Nasadol som na bicykel a s čerstvými silami a energiou vo svaloch, som sa rýchlym tempom vydal do nového cieľa. Do Plešivca sa išlo nádherne. Pekná cesta, takmer žiadne auto, sem tam cyklista, a hlavne mierne dolu kopcom. Z Plešivca do Tornali cesta 1. triedy. Jednotvárne šliapanie do pedálov. Na cyklocomputeri 27km/h, krajina okolo stále rovnaká. Zprava rieka Slaná, zľava ma predbehovali autá. No nakoniec som predsa dorazil. Cingy mi dal preukaz, aby som mal voľný vstup a zaviedol ma do chatky. Keďže sme sa dlho nevideli, mali sme si čo pri pive povedať. Do spacáku som sa dostal až o 2 ráno.

Doobedu sme boli všetci pozrieť v meste a potom som si trochu zaplával vo vode z Morského oka. Na bicykel som sa dostal zas až naobed, a to mi ešte Cingy vravel, aby som zostal dlhšie. Nasmeroval som to smerom na sever, bližšie k domovu. Cesta pekná, pohodová. Sem tam do kopca, sem tam dole. V Jelšave som doplnil palivo v podobe sladkostí a pokračoval ďalej. Za Revúcou ma predbehol postarší cyklista. Zaradil som sa zaneho. Konečne som mal spoločnosť. Žiaľ, v Muráni mi poprial peknú cestu a rozlúčil sa so mnou. Predo mnou bol najťažší úsek. Výstup na Prednú horu. Pred rokom som tadiaľ šiel, a viem, že mi to dalo riadne zabrať. Niektoré úseky som aj tlačil. Tentokrát to šlo lepšie, ale raz som predsa zosadol z bicykla. Na jeden dvestometrový úsek mi sily nestačili. Darmo starý favorit nemá také ľahké prevody ako horský bicykel. No nakoniec som vyšliapal. Síce s roztrasenými nohami, no vyšliapal. V Červenaj skale som mal dilemu. Vyskytla sa tam dopravná značka 33km Poprad. Lákavé. Za necelé dve hodiny môžem byť doma. No, ale čo by som robil zajtra? Určite by som si nadával, že som nepokračoval. Spomenul som si ešte na to, ako som sa tešil na túto cyklistiku a rozhodnutie bolo jasné. Pokračujem ďalej. Zvláštne, ako uvažujem. Doma keď som v pohodlí, snívam o tom, ako sa vyberiem na túru či už peši alebo na bicykli. Ale keď je už tento sen skutočnosťou, leje sa zo mňa pot, a trápim sa niekde v kopci, snívam o pohodlí domova. V reštaurácii pri železničnej stanici som sa najedol a zaspomínal na rok 2000. Pred dvoma rokmi som tadiaľ prechádzal s partiou veselých ľudí. Na tejto železničnej stanici sa naša osem členná partia zúžila na štvor člennú. Bola to moja posledná väčšia túra do teraz. Nasledujúcu časť cesty už dôverne poznám. Predsa som už blízko domova. Viem, že strechu nad hlavu si tu ľahko nájdem, a tak šliapem dovtedy, pokým sa nezačalo stmievať. Na noc ma prichýlil senník nad Heľpou. Síce len 3. trieda, miestami deravá strecha, ale to stačí. Keď sa už už takmer zotmelo, zistil som, že nie som jediný obyvateľ senníka. Najskôr som nevedel určiť, komu tie divné škreky a pískanie patrí, ale potom, keď sa ukázal, zistil som, že môj spolubývajúci je netopier.

Nad ránom, ešte keď bola tma, ma zobudila poriadna búrka. Všade dookola metali blesky a lialo ako z krhli. Ale ja som bol pekne v suchu a so záujmom sledoval toto nebeské divadlo. Blesky postupne ustali, ale pršať neprestalo. O jedenástej som sa rozhodol. Dážď, nedážď, musím ísť. Večer o šiestej by som mal byť v práci. Spacák aj cyklovak som zabalil do igelitu, seba a bicykel prikryl ponchom a vyrazil na posledný úsek cesty. Ale aj napriek týmto opatreniam som mokol. Zmáčal ma vlastný pot, lebo dnešná časť cesty začala poriadne strmým 5km dlhým kopcom. Nepríjemný pocit, keď von prší a kvapká aj pod ponchom. Nemám to rád. Moju zlú náladu rozveselili dve dievčatá, ktoré išli oproti. Na chrbte mali veľké rupsáky, na sebe mali pršiplášte, ale kapuce nemali. Napriek tomu, že boli mokré a na chrbte niesli takú záťaž, veselo si kráčali a bavili sa medzi sebou. Akoby boli niekde v parku na prechádzke za pekného, slnečného počasia. Pohľad na nich ma potešil. Hneď sa mi šlo ľahšie a na kopci som bol raz dva. Nasledujúci zjazd by bol za slnečného počasia lahôdkou. Takto, v daždi, som zmokol. Tentokrát na mňa pršalo zospodu. Na križovatke neďaleko Svarína ma zastavil párik českých turistov. Nevedeli kadiaľ ďalej. Poradil som im a pokračoval ďalej peknou cestou cez les, kde prejde auto len raz za deň. Pomaly prestalo pršať. Za Šuňavou som zložil zo seba poncho. Ešte Štrba, Lučivná a som doma. Trochu zmoknutý, ale s príjemným pocitom v srdci, že sa mi konečne podarilo niekam vyraziť.